Školský vander 2022

Muráň a Slovenský raj

Prológ

Je strašne suché leto. Počas tábora, ktorý sme robili v júli, nespadla ani kvapka. Všade prach a popukaná zem. Do augusta sa situácia nijako zásadne nezmenila. Vody je málo.

Tohoročný plán je Muráň a Slovenský raj. V Muráni sme už kedysi dávno boli, ale volíme iné cesty (aj keď to isté nocľažisko). V Slovenskom raji som bol veľakrát, ale školský vander tadiaľ ešte nikdy neviedol.

Ako každý rok, aj teraz iba približne tuším, kto nakoniec skutočne príde, aj keď výsledná partia dosť dobre zodpovedá ľuďom, ktorí sa mi ozvali cez Facebook počas víkendu pred vandrom. Vica chvíľku zvažovala, že by šla, ale nakoniec jej do toho padol pobyt s potomstvom. Hanka neprišla a zatiaľ netuším, že prečo. Tomáša odhovoril tato, lebo sú tam medvede. Ozýva sa Miška, že by nás rada stretla na Dedinkách. Sľubujeme si, že si zavoláme.

Pokúšam sa kúpiť si lístky cez internet, ale núka mi to lístok za nejakú strašnú sumu, keď si to zakliknem cez Vrútky, vychádza to o polovicu lacnejšie. Tak sa na internet vykašlem a hovorím si, že si lístky kúpim na stanici.

Pondelok 8. 8. 2022 (14,7 km, prevýšenie +1034 m)

Vstávam o pol piatej. Raňajkujem a vyrážam. Chytám tridsaťdvojku na stanicu. Do autobusu pristupuje zastávku pred stanicou Majo. Na stanici kupujem lístok za príčetnú cenu. Pridávajú sa Adam, Roman, Jožko a Anička, dorážajú Zigovci (Juro a Maťo) a Peťo. Na Vinohradoch pristupuje Filip, v Galante Sebastián. Peťo volá s Mirkom, ktorý pristupuje v Bystrici, že má rozhodne zohnať metličku, lebo v receptoch na sáčkové polievky od Carpathie sa píše, že ich treba rozmiešavať metličkou. Na trase do Bystrice je výluka. Preto v Šali treba presadnúť do autobusov. Roman si vo vlaku necháva mikinu a neskôr to viackrát trpko oľutuje. Niekedy vtedy sa vžilo patrične otráveno-pobúreným hlasom vyhlásiť "Romááán", čo vydržalo ako folklór až do konca vandra. Autobusári z nejakého strategického dôvodu pristavujú autobusy asi päťdesiat metrov od miesta, kde ich čakajú ludia. Ale šťastne sa do nejakého dostaneme a sme prevezení do Novej Bane, odkiaľ pokračujeme ďalej vlakom. V Banskej Bystrici pristupujeme na dvojvozňový motoráčik do Margecian. Pridáva sa Mirko. Zohnal štýlovú metličku, ktorá má vo vnútri malý drôtený košík a v ňom kovovú guľôčku. Skrátka metlička plus plus. V Brezne prestupujeme na motoráčik do Zbojskej. Pridávajú sa Laura s Kubom. Kubo nesie gitaru.

Pri stanici Zbojská je dobrý prameň, takže niektorí dočerpávajú vodu. Vyrážame po žltej smerom na Predkopačno a Kopačno. Cesta pozvoľna stúpa. Odignorujeme odbočku vľavo, ale relatívne skoro na to prídeme a vraciame sa len nejakých sto metrov. Stúpanie sa pritvrdzuje. Pozeráme na kopce pred seba, či to fakt ideme tak vysoko. Ale keďže je Fabova hoľa najvyšší kopec široko-ďaleko, odpoveď je "áno, a možno aj vyššie". Dorážame ku chate Kopačno. Rozvíja sa diskusia, že oveľa lepšie by znelo, keby sa to volalo Kopačnô, tak tam chalani žltou fixou vokáň domaľujú. Degustujeme chladenú kofolu, ktorá práve stihla rozmrznúť. Stúpanie sa strieda s rovnejšími úsekmi. Cez stupák smrekovým lesom dorážame na malinami porastený hrebeň. Najprv sa pristavujeme a jeme, potom si len tak ušklbneme nejakú bez zastavenia. Aj tak som po chvíli prejedený.

Dorážame na Fabovu hoľu. Nie je to celkom hoľa, lebo vrch je zarastený nízkou smečinou a jarabinami a tak sa výhľad nekoná. Malín je tu ale stále mnoho, občas sa mihne aj nejaká čučoriedka. Obedujeme. Laura vraví, že dole v sedle Burda čapujú kofolu, že tam je chata, ktorá vraj vyhorela, ale už ju zase dali do poriadku. Vízia kofoly znie zaujímavo a tak sa dvihneme a začneme zostupovať. Pri zostupe sa otvoria výhľady a Fabova hoľa nám vynahradzuje, čo nám na vrchole uprela. Vidno Nízke Tatry. Anička sa tam chystá o týždeň s partou skautov, tak jej ukazujeme, kade pôjde. Tvári sa vydesene, ale odhodlane. Zaprisahávam sa, že už nebudem jesť maliny, ale ony sa samé pchajú pod ruku.

V sedle Burda je v kameňolome chata s chatárom. Hovorím chatárovi, že keď som tade šiel naposledy, ešte tam žiadna chata nebola. On vraví, že je tam už štrnásť rokov (doslova "pätnástu sezónu"). Počítam a zisťujem, že naposledy som tade išiel pred pätnástimi, takže to sedí. Dávam si radler za dve eurá päťdesiat. Oddychujeme na lavičkách a na pódiu s pekným výhľadom. Doberáme vodu, ktorá je trochu do žlta, ale chatár tvrdí, že je pitná. Debatíme, či ísť radšej po žltej, ktorá trochu stratí výšku, ale má po ceste studničku, alebo po červenej, ktorou je to trochu dlhšie. Nakoniec ideme podľa pôvodného plánu. Ideme údolím Randavica na Stožky. Začína pršať, takže vyťahujeme pršiplášte. Na Stožkoch je pamätník partizánskemu zväzu Stalin pod vedením podplukovníka Šukajeva. Laura spomína, že bola koncom školského roka na matickom sústredku, že tam chytili nejakú virózu a celé sústredko sa zgrcalo. Začíname stúpať na Nižnú Kľakovú, kde máme spať.

Oddychujeme pri chate, pri ktorej mal byť prameň. Prameň tam je, ale vyschnutý. Hovoríme si, že kto vie, ako to bude hore na Kľakovej. Tých výškových plus tristo na Kľakovú znášajú ľudia nejak horšie, ako tých plus sedemsto na Fabovú hoľu. Možno robí svoje únava, možno predstava, že po červenej by to bolo menej. (Až tak nebolo. 340 vs. 316 výškových metrov.) Ale hlavne to, že názov "planina" sľubuje, že by to malo byť rovno a ono nie je. Adam má strašne ťažký batoh, tak mu radím, nech vyleje časť vody, lebo jej vlečie naozaj hodne. Stúpame do kopca a fučíme. Kúsok od cesty je vyhliadka na Skalnej bráne. S Jurom, Maťom, Peťom, Mirkom, Filipom a Romanom sa hecneme a ideme vyhliadať. Je tam krásne, na obzore vidno červené zore v dvoch susedných údoliach, vyzerá to, akoby slnko zapadalo na dvoch miestach naraz. Rozmýšľame, ako sme sa dostali na Tatooine. Poletuje tam nejaká zaujímavá fauna, Peťo vie, ale ja už som zabudol, že aká. (Dodatočne sa dozvedám, že sú to orešnice.)

Vraciame sa k ostatným a čaká nás posledná štvrťhodina stúpania. Cestou je odbočka k prameňu. Adam sa ho vyberie hľadať, ale vracia sa s tým, že je tiež vyschnutý. Hovorím si, že som mu asi radil blbo, že má tú vodu vylievať. Nejak divne spadnem. Nič zlé sa mi nestane, ale som zamotaný do paličiek a vlastných končatín a nejak to neviem rozmotať. Nakoniec sa ale podarí. Na Nižnú Kľakovú dorážame za šera.

Na Kľakovej je skvelá útulňa. Rovnako skvelá, ako bola pred pätnástimi rokmi. Dokonca nanovo ošindľovaná. Staré šindle sú nahádzané vedľa ohniska ako palivo. Chalani rozkladajú oheň. Adam nachádza na mape ešte jednu studničku, ktorá je ale ďaleko asi pol kilometra a asi sto výškových metrov dole. Hľadá parťáka, ktorý by tam s ním išiel. Všetci sú strašne uťahaní, ale nakoniec sa hecne Filip. Veľký rešpekt, chalani. Vodu nájdu. Síce aj s nejakou faunou, ale Peťo tvrdí, že fauna sú kriváky a že sú dobrou indikáciou toho, že tá voda je čistá.

Varím paradajkovú polievku a delím sa s Majom. Keďže s tým začínam ešte predtým, ako je jasné, že nejaká voda bude, nepoužijem metličku, aby ju nebolo treba umývať a rozmiešam polievku normálne lyžicou. Ako sa uvidí neskôr, prepásol som tak jedinečnú šancu. Kubo hrá na gitare rôzne skvosty ("Obchádzam už Prešov" sa mi stáva mindvírusom na najbližších pár dní), ja tiež prihodím nejaké pesničky. Pomáham Romanovi uviazať hamaku, rozbaľujem si veci na spanie a zalamujem. Z druhej strany lúky počuť zvonce. Spí sa mi dobre.

Utorok 9. 8. 2022 (23 km, prevýšenie +547 m)

O siedmej zvoní budík, ale osadenstvo ho z väčšej časti ignoruje, tak si požičiavam Kubovu gitaru a hrám Casey Jonesa. Lezieme zo spacákov a raňajkujeme.\ Varím čajíček. Z ohrady na druhom konci lúky vyháňajú na pašu kone. Peťo z Mirkom idú po vodu. Zas mám vo fľaši nejaké kriváky. Zarábam si pomarančovú limonádu. Časom sa ukáže, že krivákom veľmi neprospieva. Podochli a usadili sa na dne fľaše.

Adam spomína, že je mu nejak nedobre a pokašliava. Vraví, že ešte príde na Červenú skalu a tam uvidí, či to zvládne aj ďalej. Kubo chce stihnúť nejaké rozumné spoje a tak sa odpája už na Kľakovej a odchádza po žltej do Muráňa. My sa dobalievame a odchádzame po červenej. Na začiatku dnešnej trasy je trocha stúpania cez lúky plné pamajoránu. Beriem na čaj. Peťo fotografuje n-uholníkového motýľa.

Prichádzame k Studni na Muráňskej planine. Adamovi sa prihoršilo a vraví, že to radšej zabalí hneď a utečie na vlak do Novej Maše. Zverí nám zásoby plynu, čajov a čokolády, za čo sme mu veľmi vďační. Dohovárame sa, nech pošle SMSku, keď bude vo vlaku. Rozlúčime sa, doberáme vodu a pokračujeme na Maretkinú, kde obedujeme. Na Maretkinej je chata s ujom chatárom. Zvažujeme, či ísť pozrieť na vyhliadku na Poludnicu, lebo to tam píšu desať minút. Ujo chatár sa tvári, že maximálne tri a tak sa necháme uhovoriť. Ideme najprv iba s Jurom, Maťom a Romanom. Vyhliadka je parádna, tak hovoríme ostatným, nech idú aj oni. Ujo chatár dá každému, kto sa vrátil z vyhliadky, na ruku štempeľ, ale káže nám, nech si ho hneď odfotíme, lebo sa to rozpije. Kým sa vráti z vyhliadky zvyšok osadenstva, debatíme s pánom, ktorý ide rudnú magistrálu opačným smerom ako my a chce na Kľakovej spať. Vravíme mu, ktoré pramene fungujú. Rozoberáme výhody turistickej obuvi. Pán odporúča bežecké tenisky, lebo majú hrubú podošvu a široký predok, takže netlačia k sebe prsty. Prisvedčujem a hovorím, že moje trekingové sandále majú presne rovnaké výhody.

Cesta milo ubieha. Na Veľkej lúke máme odbočovať na žltú. Na Jaskovej Muke nám píšu, že už je to iba dvadsať minút. Vravíme si, ako je to blízko. Keď tam ale dorazíme, zisťujeme, že to je len začiatok Veľkej lúky a žltá sa odpája až na konci, čiže ďalších dvadsať minút. Veľká lúka je fakt veľká, chovajú tam špeciálne plemeno lesáckych koní, muránskeho norika. Oproti nám prefrčí zahraničný motorkár. Potom prefrčí aj v opačnom smere. Ku koncu Veľkej lúky stretávame Aničku a Dorku. Mali sme ich stretnúť až na Červenej skale, ale vybrali sa nám oproti a celkom si vyšlápli. Zvítavame sa a zase je nás štrnásť. Keďže teraz máme dve Aničky, bude treba začať rozlišovať. Tá, čo bola doteraz, je Anička A. a tá, čo pribudla, je Anička Š. Miška, ktorú sme mali stretnúť v Dedinkách píše SMSku, že dostala nejakú virózu a zgrcala sa a že zo stretnutia nebude nič. Píšem jej, nech sa skoro vystrábi.

Zase kúsok stúpame. Dorka s Aničkou Š. si niekde pri vrchole schovali batohy, tak si ich idú nájsť. Zostupujeme najprv lesom a potom po lesnej ceste. Kdesi v lese hučí motorová píla. Oddychujeme pri bielom VANe. Pýtam sa ľudí, či nám zajednali stop, ale tvária sa, že nie. Ideme ďalej po ceste. Roztratíme sa, som vzadu s Majom a (asi) Jurom. Kdesi okolo Salašnej nás dobieha biely VAN. V kabínke štyria Rómovia, dvaja chlapi, dvaja chalani, že či nechceme zviezť. Vravíme, že je nás veľa, a oni, že nevadí, auto je veľké. Tak sa naložíme. Vzadu v kabínke je ešte jeden chalan. Postupne nás naložia všetkých štrnástich. Hovoríme si, že asi ten vlak, čo sme ním chceli ísť, stihneme. Jazda je pomerne divoká, držíme sa, čoho môžeme. Vykladajú nás v Červenej skale pri stanici. Lúčime sa, Majo im dáva nejaké prachy na benzín. Adam posiela SMS, že je vo vlaku.

V Červenej skale sme asi v hodinovom predstihu, takže sedíme na lavičke a šarádime. Kontajnerová krčma, v ktorej sa pred pätnástimi rokmi kupovali lístky, tu už nie je. Ale celá tá stanica je pekná, krajšia, ako bola. Ľudia sú v šarádení strašne dobrí, úplné šialenosti dokážu ukázať strašne rýchlo. Nakoniec dávam Jurovi šarádiť "Pravda je zhoda mysle a veci." a vďaka Tomášovi Akvinskému tak úspešne zabijeme dosť dlhý čas. Pred stanicou majú pekný kopec, ale naše sympatie k nemu trochu pohasnú, keď zaň zalezie slniečko a je zima.

Prichádza vlak. Nastupujeme a vezieme sa na Dedinky. Tešíme sa, že prechádzame Telgártskou slučkou. Dedinky majú sympatickú stanicu hneď pri priehrade. Prechádzame priehradný múr a snažíme sa zohnať kemp a pizzériu, ktorá by tam niekde mala existovať. Kemp nájdeme, ale je ohavný. Hrozne na očiach a namiesto cien uvedených na nete tam chcú sedem eur za človeka a päť za stan. Tak sa rozhodujeme najskôr riešiť pizzu. Vlezieme do hotela s veľkým nápisom PIZZA. Tam nám povedia, že pizzu nerobia, ale v tej reštike za hotelom že hej a nechajú nás prejsť krížom cez hotel, lebo tak to máme bližšie. Reštika sa volá Pelle a namiesto kofoly tam čapujú nejakú náhradkovú zmes. Hovorím si, že mám šťastie, že som si dal pivo, ale ani to nebolo nič moc. Práve v duchu obrblávam pizzu, že nejaké divné cesto z polotovaru, keď Anička A. vyhlási, že aká super pizza, že Margheritu so skutočnými rajčinami a bazalkou už dávno nevidela. Asi začínam byť zmäkčilý.

Usúdili sme, že v miestnom kempe spať nechceme. Preto sa poberáme po červenej smerom na Mlynky a dúfame, že tam niečo nájdeme. Už je celkom šero. Vylezieme na kopec. Pod vlekom je tam hodne sympatická lúčka, aj by som tam zostal, som už dosť unavený, ale manšaft sa tvári, že radšej poďme ďalej, lebo nás tam nájdu. Do Mlynkov dochádzame za tmy. Dotiahneme sa k vstupu do Zejmarskej rokliny. Je tam gazebo, búdka pre uja, čo vyberá vstupné a zamknutá toitoika. Fakt už nevládzem a tvrdím, že tam by sa spať dalo. Ruší ma akurát verejné osvetlenie, čo je hneď oproti. Majo ale ide pozrieť ešte gazebo, ktoré píšu o kus ďalej na mape a volá, že tam je to oveľa lepšie. Tak sa privlečieme ku gazebu. Majo má pravdu. Je tam lúka, kde sa dá uložiť aj stĺpy, na ktoré sa dá uviazať hamaka. Variť netreba, lebo sme najedení, tak sa ukladáme. Spoza kopcov vylieza mesiac. V noci sa budím len raz niečo po druhej. Mesiac už je zalezený, sú krásne hviezdy, celá obloha sa pootočila, vidno Pegasa, Persea a plejády. Asi dva metre nado mnou preletí netopier. Potom spím až do rána.

Streda 10. 8. 2022 (15 km, prevýšenie +515 m)

Budíme sa a raňajkujeme. Roman vraví, že mu bolo v noci dosť zima, lebo nemal mikinu. Majo varí medovkový čaj, ja spotrebujem včerajší pamajorán, čajík padne dobre. Nefungujú mi internety, takže cez mobil, čo požičala Anička A. objednávam na zajtra ferratové sety, pretože chceme prejsť Kyseľ. Chalani idú nakupovať do dediny a keď sa vrátia, vravia, že pri vchode do Zejmarskej rokliny zatiaľ nikto nevyberá vstupné. Kým sa ale všetci zbalíme a vyrazíme, v búdke pribudne ujo. Pýtame si štrnásť trojdňových lístkov, ale má len trinásť. Nejak to ale dohodne a ten štrnásty mu donesú. Patrične olístkovaní sa vydávame do rokliny.

Roklina začína nenápadne, tešíme sa z prvého vodopádu (a z toho, že vieme, kde je ten vodopád) ale časom pribudnú rebríky a pohybujeme sa viac nahor, než dopredu. Okrem nás sa roklinou predierajú aj nejakí ďalší turisti, pamätám si nejakú pani so strašne červenou hlavou, ale nie sú naložení, takže nás predbehnú a stratia sa kdesi vpredu. Pomerne rýchlo naberáme výšku. Pýtam sa Romana, ako to dáva, lebo viem, že vlani mu výšky nerobili celkom dobre, ale drží sa. Nejak si ale nevšimnem, že Laure a Dorke tiež nie je všetko jedno. Nálepkove vodopády časť ľudí obehne, ostatným vravím, nech sa mrknú za roh. Nakoniec sa všetci cez rebríky dostaneme šťastne, podaktorí si to aj užívame. Kúsok vyššie je studnička. Nemá rúrku, treba naberať hrnčekom. Sebastián požičiava svoj skvostný hrnček s nápisom "Nás krásnych je málo" (alebo tak nejak podobne) a dopĺňame vodu. Kriváky v Peťovej fľaši ešte stále žijú, tak ho obdivujeme, že má akvárium. Preliezame javor padnutý cez cestu, neskôr sa dozvedáme, že padol menej než hodinu predtým, ako sme tam došli.

Dorážame na Geravy. Majú tam bufet s kofolou za euro šesťdesiat a neveľkými šiškami za euro osemdesiat. Napriek cenovému nepomeru skúšam oboje. Chovajú tam chlpaté kravky, čierne prasatá, kozičky a pštrosa. Oddávame sa civilizácii. Potom sa po zelenej značke cez pokosené lúky občas prerušené lesom a malinami dostávame na Predný Hýľ.

Z Predného Hýľu na Berezinec je to klesanie asi tristo výškových metrov. Celé klesanie sa vybaví dvomi veľkými serpentínami. Celý čas je vidno naozaj hlboko do údolia. Krásny lesný chodník. Prichádzame dole na cestu a obedujeme. Sedíme v hromade lístia, ktorá je desne pohodlná. Má ale rovnakú nevýhodu, ako pohodlné kreslo - zle sa z nej vstáva. Umývam si v potoku nohy. Sú výrazne svetlejšie. Keď odchádzame, ostanú po nás vyležané sediská.

Pokračujeme ďalej po modrej a opäť stúpame, prekvapivo na ten istý kopec, z ktorého sme pred chvíľou zliezli. Potrebujeme sa ale dostať do sedla. Zo sedla je to pozvolné tiahle klesanie po asfalte. Ide sa dobre, cesta sa občas pekne vlní pomedzi skaly, slniečko svieti a tieňa je dosť. Ale je to dlho. Peťo, ktorý väčšinou chodí naboso, obúva na asfalt vibramy. Pri ceste je sympatická studnička s dostatkom vody. Pri Smižianskej Poľane odbočíme na cyklocestu. Peťo nachádza prejdeného motýľa a krídla z ďalšieho. Prichádzame k Hornádu, v ktorom je fakt málo vody. Po modrej sa dostávame na Čingov.

V Čingove hľadáme kemp. Prechádzame okolo chaty Juliana a spomíname na Julku. Kemp je kúsok ďalej po modrej pri bufete zvanom Ihla. Najprv bufetíme. Keďže si poriadne neprečítam ceduľu, mám dojem, že radler je za euro osemdesiat a kofola za dve a tak si dávam radler. Majo číta ceduľu s rovnakou chybou, ako ja, kofola je ale v skutočnosti za euro päťdesiat. K tomu langoš s cesnakom, kečupom a syrom, síce taký menší, ale dobrý a stačil. Ľudia si dávajú kadečo, v kurze sú parené buchty. Potom sa pýtame na táborenie. Majú peknú pokosenú lúčku nabok od ľudí, medzi stromami a s ohniskom. Za človeka chcú tri päťdesiat, za stan dve päťdesiat. Oveľa sympatickejšie, ako na Dedinkách. Dohovárame sa, koľko stanov postavíme a platíme rovno za dve noci.

Volá Tomáš, či by sa ešte nedalo pridať k vandru, že ho odhovoril tato kvôli tým medveďom, ale že by to ešte prípadne skúsil. Vedel by byť ale najskôr o desiatej v Spišskej a to by sme už vtedy mali byť dávno preč, ak to chceme stihnúť. Tak sa dohovárame, že tento rok už asi nie.

Laura vraví, že sa dnes na Zejmarskej rokline dosť vybála a že si myslí, že zajtra tú ferratu v Kyseli nezvládne, takže asi pôjde domov. Dorka sa tvári, že by sa k nej pridala. Hovorím im, že by to bola škoda, že na ferrate sú istené, že je to podľa môjho súkromného rebríčka najkrajšia roklina v Slovenskom raji a že keď sa teraz nehecnú, už im ten strach zostane. Niekto spomína, že ak sa spadne do ferratového istenia, treba zacvaknúť päťdesiat eur za nový istiaci mechanizmus, takže sa človek nemusí báť o život, ale o to, že bude platiť. Baby vravia, že si to ešte do rána rozmyslia.

Vyfasovali sme dvojo kľúčov od záchoda a sprchy, kroré sa nachádzali v suteréne jednej z priľahlých chatiek. Dopriavam si hygiénu. Sprchy sú pomerne retro, ale voda je teplá. Zbehnem ešte na drevo, posedím chvíľu pri ohni, čo rozložil Peťo, potom ale vyťahujem veci na spanie a zaľahnem. Kvôli stromom vidno len málo hviezd. Malý voz, veľký voz a draka.

Štvrtok 11. 8. 2022 (21,9 km, prevýšenie +997 m)

V noci bolo čerstvo. Zohrievam si vodu, nech mám teplejšie ovsáky. Filip spí mimo spacáku a všetci nad tým žasneme. Anička A. presviedča Lauru s Dorkou, nech idú na ferratu. Vyzerá to sľubne, ani jedna sa nebalí na odchod. Majo chce večer zdrhnúť kvôli rodine. Má spŕchnuť, takže poschovávame veci do stanov, zoberieme štyri batohy na ferratové sety a na potrebné detaily a vydávame sa k požičovni. Prejdeme na druhý koniec Čingova. Chalan v požičovni o našej objednávke netuší, ale tvári sa, že setov má dosť a že nie je problém. Na jednu stranu fajn, na druhú stranu v Ihle požičiavajú sety za osem eur, v požičovni za pätnásť. V Ihle ich mali síce iba asi osem, ale aspoň tie by sa dali zobrať lacnejšie. Skladáme sa po dvacke, lebo päť eur je vstup do Kyseľa, fasujeme sety a balíme ich. Vracať sa máme prielomom Hornádu, do ktorého tiež treba vstupné. Filip a Sebo si zabudli vstupenku, takže behajú naspäť do tábora, čakáme sa na rázcestí.

Začíname asi trištvrtehodinovým úsekom proti prúdu Hornádu. Anička A. sa pokúša z Filipa vypáčiť, prečo spí mimo spacáku. Filip to pojme historicky. Začína to pripomínať vtip o polkách citrónov. Pokocháme sa zdola Tomašovským výhľadom a odbočujeme do doliny Bieleho potoka. Mirko mi berie batoh. Potok celkom tečie, tajne dúfam, že nejaká voda bude aj v Kyseli. Prichádzame k ústiu rokliny.

Obliekame si úväzy a helmy. V ústí je chalan, ktorý chce od nás vstupenky. Žiadne sme nedostali, aj keď sme za ne platili. Dostali sme len sety. Nejak som myslel, že keď máme sety z oficiálnej požičovne (CVENGI), že bude automaticky zrejmé, že bez vstupenky by nám to nepožičali. Chalanovi to zrejmé nebolo. Laura má signál a pokúša sa do požičovne dovolať, ale volaná stanica je dočasne nedostupná. Peťo zvažuje, že to zabehne tam a naspäť, ale vyhovorím mu to. Nakoniec chalana ukecáme, že sme to fakt zaplatili a len sme nedostali lajstro. Do rokliny sme vpustení.

Roklina začína celkom nenápadne. Zo začiatku sa iba chodí, alebo sú železá natlčené kúsok nad zemou, nech si ľudia zvyknú, ako si prepínať istenie a že vždy treba mať zapnutú aspoň jednu istiacu karabínu. Juro začína brblať, že je tu síce pekne, ale ferrata nič moc. Ale dolina ešte len rozvinie svoj potenciál. Preliezame prvým vodopádom. Za ním sú hromady naplaveného dreva a sute po požiari spred asi štyridsiatich rokov. Lezieme cez drevené hrádze. Druhý vodopád (Kaplnkový) netečie. Hovorím si, že to je fakt škoda. Keď je celý Kyseľ suchý, zďaleka to nebude také pekné. Ale voda sa len dočasne schovala pod suť a ďalšie vodopády už sú zapnuté. (Dodatočne sa dozvedám, že Kaplnkový vodopád si ten požiar v roku 1976 odniesol asi najviac. Voľakedy veľkolepý vodopád bol zavalený šutrami a kmeňmi a zostalo z neho len torzo.) Postupne preliezame ďalšie vodopády. Anička Š. pózuje na fotku na jednej nohe na brvne, ale pošmykne sa a potom vylieva vodu z vibramiek. Idem za Laurou a Dorkou, baby idú ako draci, nie vždy im stíham. Juro posiela spredu LIPO tehličky, postupne si berieme a odovzdávame dozadu. Na záver rokliny je krásny a veľký Obrovský vodopád, lezie sa popri ňom dosť do vysoko. Hore je nad ním mostík. Vylezieme na mostík, otvárame vrcholovú prémiu (kofolu a čokoládu), mávame na tých, čo ešte len prichádzajú dole, Dorka s Laurou sa tešia, že sa báli a teraz sú tu tak rýchlo. Postupne priliezajú ostatní a prémiujú. Stojí tam s nami aj nejaký Nemec, ktorý prišiel zvrchu a len sa kochá.

Na križovatke nad roklinou sa bavíme, či ísť rovno na Kláštorisko, alebo ísť pozrieť aj Karolínyho vodopáď, ktorým je to trocha okľuka. Nakoniec ideme cez vodopád a dobre robíme, pretože tam ferrata ešte kúsok pokračuje, aj keď som myslel, že už je koniec. Tešíme sa, že ešte kúsok nám zostal. Vodopád je parádny a škoda by bola vynechať ho.

Vyliezame na modrú značku a trochu oddychujeme. Potom sa krátkym stúpaním dohrabeme na Kláštorisko a tam obedujeme. V miestnom bufete majú nahlas pustené rádio a hulákajú do toho čísla objednávok. Na pivo a kofolu tam majú automatickú pumpu bez obsluhy na platobnú kartu. Kofola tam stojí dve eurá desať, ale chcem otestovať ten technologický zázrak. Napapaní ešte ideme poobzerať kartuziánsky kláštor a potom sa po zelenej poberáme do Hrdla Hornádu. Tesne nad hrdlom obliezame nejakú skalku s pekným výhľadom na opačný breh.

Nejak som si pamätal, že popri tom Hornáde to už budú do Čingova nejaké dve hodinky a taká celkom pohoda. Pamätal som si blbo. Je to tri a štvrť hodiny značkového času celkom drsným terénom. Celkovo netuším, čo som robil, keď som dnešný deň plánoval. Dokopy osem a štvrť hodiny značkového času, pričom bežne robíme tak šesť. Asi som si povedal, že ten prielom je krásny a že to za to stojí a potom som na to zabudol. Spätne mám pocit, že toľko krásy možno bolo na jeden deň priveľa. A je mi blbé, že Majo ten vlak, na ktorý plánoval ísť, nestihne.

V hrdle je búdka so vstupenkovým ujom už prázdna, o štvrtej by nikto príčetný predsa na Prielom nevyrážal. Podľa rázcestníka to do šiestej na Čingov nestíhame. Laura volá do požičovne, tentokrát sa dovolá, hovoria jej, že máme ferratové sety nechať v bufete vedľa. Ideme popri Hornáde. Občas stupačky a reťaze, občas železá, síce je to popri rieke, ale raz hore, raz dole.

Pri odbočke na Kláštorskú roklinu je prvá lávka cez Hornád, potom ich príde ešte niekoľko. Sú celkom adrenalínové, sú vysoko, vŕzgajú a hojdajú sa. Dávam do placu batoh s ferratovými setmi, núka sa zase Mirko, ale hovorím mu, že on už niesol, tak sa hecne Filip. Laure bere batoh Sebo, Majovi Juro, Peťo svoj ťahá celý čas. Okolo Letanovského mlyna je to kúsok po rovinke. Niekde tam majú ceduľu "Pozor pes!! ZLÁ!! MERY", Anička Š. sa pri nej fotí. Juro obieha bufet a ani sa pri ňom nezastaví. Tvrdím, že prichádza o pud sebazáchovy. On tvrdí, že byť za svetla doma, nie je celkom zlá idea. Terén sa opäť pritvrdzuje.

Predbieham Maja, ktorý vraví, že počká na Dorku. Hovorím si, že O.K. a nejaký čas idem len tak z nohy na nohu, že ma predsa musia každú chvíľu dobehnúť. Ale dlho sa nič nedeje. Dobieha ma ale Sebo a vraví, že Dorka sa zgrcala a že ešte chvíľu čakajú. Idem im naproti, sú odo mňa naozaj len kúsok. Vravím Dorke, že také občas z vyčerpania býva, ona vraví, že jej býva zle v autobuse a tu je tá cesta stále hore-dole. Ja, že na zemi som také ešte nemal, ona, že zatiaľ tiež nie.

Na rázcestí pod Tomašovským výhľadom berú rýchlejší batohy s tým, že pôjdu vrátiť ferratové sety. Hovorím im, nech ich odfotia, nech máme dokument, že sme ich fakt vrátili. Môj batoh berie Anička A. Maťo berie z jedného z báglov lekárničku a zostáva s nami vzadu. Už je to len päťdesiat minút značkového času. Ideme pomaly, tvárim sa, že kvôli Dorke, ale tempo mi veľmi vyhovuje. Nakoniec to dorazíme.

Bufet na Ihle je stále otvorený (mali zavreť už o ôsmej, ale ujo bufetár to ešte potiahol) a všetci sú už tam. Prilby z úväzmi vrátili, nie síce do bufetu, lebo už aj ten bol zavretý, ale do hotela naproti. Jeden set chvíľu nemohli nájsť ale nakoniec bol objavený na dne batoha. Dávam si langoš s kofolou. Debatíme, čo zajtra. Po dnešku sú všetci zlikvidovaní, ale polovica z nás je ešte odhodlaná tú Suchú Belú skúsiť. Takže vyzerá to, že sa rozdelíme. Vstaneme o šiestej, nech sa môžeme zbaliť, časť bude stíhať autobus na Podlesok a časť sa poberie na autobus do Spišskej Novej Vsi. Ostane nejalý langoš navyše, ujo krčmár tvrdí, že už je zaplatený a nikto sa k nemu nehlási, tak sa ho s láskou ujmem. (Mimochodom - Mirko, neplatil si ho ty? Nevisím ti za neho nejaké peniaze?) Mám pocit, že dva langoše sú nejak dosť, tak ich ešte pre istotu zalejem malým pivom, nech mi lepšie trávi.

Odoberieme sa ku stanom. Peťo na ohni ešte varí nejakú večeru. Vzhľadom na to, že nevarím polievku, prichádzam o poslednú šancu použiť metličku. Otvárame slávnostný záverečný ananás. Nedá si Dorka ani Roman, lebo jemu sa medzitým tiež podarilo zgrcať. Zo susednej party si nejaký chalan príde pripáliť vetvu, lebo sa im nedarí rozložiť oheň. Chceme mu dať nejakú už horiacu, ale nakoniec si pripáli len tú svoju. Zaliezam do stanu, lebo chcem šetriť energiu na regeneráciu. Ale aj v stane je celkom nečakaná zima. Pri druhom ohni hrajú na gitare a na kachóne. Na gitare hrajú dobre a samé klasiky, aj spievať vedia, ale ten kachón robí randál. Potom nahradia gitaru niečim reprodukovaným, takže to už je len randál. Ale napriek tomu sa mi podarí zaspať.

V noci sa hromadne zgrciame. Keď to na mňa príde, pokúšam sa dostať zo stanu. Rozopnem zips, ale stále je tam moskytiéra. Márne hľadám druhý zips, aby som sa dostal von. Presúvam sa na druhú stranu stanu, kde je ešte jeden vchod. Rozopnem zips a opäť ten istý problém. Panika stúpa. Tentokrát sa mi ale druhý zips podarí nájsť, vystrkujem hlavu a pol tela popod celtu a na poslednú chvíľu vyhadzujem, čo musí byť vyhodené. Keďže do kríčkov už nie je čas dobehnúť, tak len na trávu pri stane. Očistím sa, ako môžem a vleziem späť do stanu. Skôr, než zaspím, ale počujem ďalšie blitie. Učím sa rozoznávať kamarátov podľa zvukov dávenia, rozhodne viem rozoznať Peťa, Mirka a Aničku Š. Biológovia tvrdia, že si značkujeme teritórium. Noc je drsná, mňa to chytí ešte ďalšie tri razy aj keď ku koncu mám dojem, že už vo mne fakt nič okrem žlče neostalo. Ale aspoň už viem, kde sú tie zipsy na stane. (To je skoro, ako keby som vedel, kde je ten vodopád.)

Piatok 12. 8. 2022 (0,7 km, prevýšenie +57 m)

Vojenské príručky tvrdia, že medzi najdemoralizujúcejšie faktory, ktoré na armádu môžu pôsobiť, patria žalúdočné problémy. Niečo na tom bude. Budík zvoní o šiestej, ale rovno vyhlasujem, že Suchá Belá aspoň za mňa dnes rozhodne nie. Nie preto, že by som bol demoralizovaný, ale som príčetný, slabý ako mucha a viem, že by som to nedal. Pomerne rýchlo sa utriasa, že teda vander končíme. Zbehnem na záchod. Na záchodoch zakempili Laura, Dorka a Roman. Aj keď sú v suteréne, skutočne je tam o poznanie teplejšie, než vonku a sú tam pomerne rozsiahle použiteľné priestory. Laura zvažuje, či nevolať sanitku. Predbežne sa mi zdá, že lepšie bude nejako sa skúsiť dopraviť domov. Zatiaľ sa ale idem ešte na chvíľu vyvaliť do spacáku.

O pol deviatej ma durí Maťo, že ak chceme stihnúť bus, asi je najvyšší čas začať baliť. Tak sa teda dokopem k pohybu a k činnosti. Pripadám si ako mátoha. Anička Š. zháňa paralen a keď jej ho dám, zistí sa, že ho nezháňa pre seba, ale pre Peťa. Hlboký rešpekt, že sa v takom stave dokáže ešte starať o niekoho iného. Laura sa tiež nejak pobalila a tvrdí, že funguje. Pobalím sa. Pomôžem Jožkovi vytriasť stan. Pokúsim sa svoj nočný produkt zaliať dvomi litrami vody, ale veľmi tomu nepomôžem. Keďže viem, že sa hýbem slimačou rýchlosťou, vyberiem sa s Peťom a s Dorkou na zastávku v predstihu.

Na zastávku dorazíme včas. Sedíme na obrubníku a chvíľku čakáme. Prichádza maršrutka, už celkom obsadená, s nami obsadená hodne. Som rád, že sedím. Niektorí naši zatiaľ zdraví kamaráti už nemajú kde. Dostávame sa do Spišskej Novej Vsi. V Spišskej treba prejsť kus od autobusu k vlaku. Majo mi kupuje lístok. Vezme mi k nemu aj miestenku, ale majú len od Žiliny. Okupujem nápojový automat a kupujem pepsikolu, nejakú minerálku a sladenú bonaquu, to posledné bol zlý ťah, je tam nejaké umelé sladidlo. Juro sa pridáva do kolektívu a zgrcia sa na peróne. (Spomíname Nohavicovo "obohatil jsem tu pizzu souseda olivami z nedělního oběda", ale namiesto olív je tam ananás...) Maťo rozdáva igelitové vrecká, kebyže niečo vo vlaku. Pokiaľ viem, nakoniec nemuseli byť použité.

Vlak mešká asi desať minút. Nastupujeme do posledného vozňa, lebo bude mať najmenej frekventovanú chodbičku. Sedíme v kupé s pánom, ktorý sa vracia od syna a za mladi bol aktívny turista. Keď mu spomíname, že sme išli Muráň, pýta sa nás, či sme boli aj na Veľkej lúke. Vraví, že tam kedysi táboril. Potom sa rôzne presúvame podľa toho, kedy príde niekto s miestenkou a kde je voľné sedenie. Úsek z Vrútok do Žiliny strávim pololežmo v chodbičke opretý o Aničku A. (dík). V Žiline sa presúvame tam, kde máme miestenky, takže sme každý inde. V Trenčíne vidím vystupovať Peťa, na Vinohradoch Filipa s Laurou. Filip sa príde predtým rozlúčiť. Ostatných predriemem.

Na hlavnú stanicu doráža Majo, Jožko, Anička A., Roman a ja. Príde nás počkať Adam, Roman s Majom mu vracajú zapožičané veci. Vravím mu, že mám jeho bombu, ale že už je úplne na dne a tak mi zvyšok plynu venuje. Lúčime sa. Autobusom a trolejbusom sa dostávam domov, sprchujem sa a padám do postele. S malou prestávkou spím šestnásť hodín.

Epilóg

Dodatočne to schytali Jožko, Filip aj Anička A. Zatiaľ to vyzerá, že jediný, kto to nechytil, je Maťo. Vyhlasujeme ho za anomáliu. Anička Š. sa na to mračí.

Ďakujem všetkým, čo boli a čo vydržali. Bolo pekne. Ale čo sa toho záveru týka, ešte bude treba nechať trochu zapracovať spomienkový optimizmus.

Plodina vandra: maliny (a trochu čučoriedky)
Spolu sme prešli: 75,3 km
Celkovo sme nastúpali: 3150 m

Fotky nájdete tu