Školský vander 2023

Školský vander 2023 - Slanské vrchy

Prológ

Po vlaňajšej rekordnej účasti na vandri to chvíľu vyzerá, že tento rok príde ľudí ešte viac. Nakoniec však účastníci postupne ubúdajú. Anička s Mirkom sa chystajú na SNP-čku, druhá Anička s maminou niekde za polárny kruh. Bendži, ktorý sa chystal prísť do Košíc motorkou, už nikdy na žiaden vander nepôjde a ostala po ňom vypálená škola. V nedeľu ráno hlási Laura, že nikam nejde, lebo je chorá a vzápätí sa odhlasuje aj Katka, ktorá mala byť s Laurou v stane. Na Hanku nemám priamy komunikačný kanál, píšem jej cez Edupage aj cez Teams, ozve sa cez Edupage, že chce na mňa telefón, pošlem, ale na tom komunikácia zhasne. Ešte niekedy v apríli sa ozýval Samo, že kedy bude vander a odpísanie na mail som odkladal tak dlho, až som naň úplne zabudol, čo je mi ľúto. Na druhú stranu sa na vander vyberie potomok Tomi, ktorý bol kedysi dávno na prvom školskom vandri a teraz sa vybral na osemnásty.

V sobotu aj v nedeľu leje. Na východe celkom statne. Vytopilo Kežmarok. Z čírej lenivosti sa s Tomim vyberáme ešte večer do Popradu, nech prespíme v dome po svokrovcoch a nemusíme tak strašne skoro vstávať na vlak. Kupujem lístky a miestenky na nedeľu aj na pondelok a následne sa z Facebooku dozvedám, že tie pondelkové sa mi podarilo kúpiť presne tam, kde má miestenky zvyšok osadenstva. Zisťujem, že nemám vypraté vandrové gate, moja žena Zuzka ich hodí na rýchly program do práčky a zbalí do igelitky, že v Poprade doschnú a prezlečiem si ich. Vyrážame, Zuzka nás hodí na stanicu v Bratislave, ICčko na stanicu v Poprade. Cestou zo stanice k domu prechádzame Velický potok a hovoríme si, že je v ňom fakt veľa vody. Ešte píšem Hanke číslo na Maja, keby sa náhodou predsa len vybrala a ráno hľadala niekoho na stanici a ukladáme sa spať.

Pondelok 7. 8. 2023 (17,4 km, prevýšenie +605 m)

Vstávame v kultúrnu hodinu a prepravujeme sa s Tomim na stanicu. Raňajkujeme tvarohové pirôžky a zapíjame kávou z automatu. Vlak mešká, podľa cedule tridsať minút, v skutočnosti tridsaťpäť. To je pomerne nepríjemné, lebo nechytíme v Košiciach autobus do Slanca. Vlak doráža a my sa zvítavame s Adamom, Jurom, Majom a Romanom. Peťo má doraziť večer na Poľanu, takže tohoročná účasť bude maximálne sedem kusov. Chalani mastia faraóna a Tomi rozpráva pravidlá Avalonu.

Vlak si meškanie udrží. Chalani ale vravia, že aj tak ešte potrebujú kúpiť bombu do variča a že zhruba o hodinu ide ďalší bus. Tak sa cez pešiu zónu okolo Dómu svätej Alžbety prepravíme do Auparku, podaktorí navštívime muničák, podaktorí záchody. Majo s Adamom ešte zmiznú v samoobsluhe a dočerpávajú potravu. Adam odtiaľ vylezie relatívne skoro, Majo sa tam ale nejak zasekne a keď vypadne, ostáva do odchodu autobusu deväť minút. Zmeškať aj druhý autobus by bolo blbé, lebo nás čaká nie úplne krátka cesta. Našťastie ho ale stihneme a vezieme sa do Slanca.

V Slanci Majo opäť mizne v potravinách, lebo ešte nejaké veci v tej samoške nenašiel, Adam ide opáčiť miestnu zmrzlinu, ale nájde tam ceduľku „Som vedľa“ a vedľa sa mu chodiť nechce. Vyrážame po červenej z dediny.

Po úvodnom stupáčiku prichádzame na rázcestie k Slanskému hradu. Podaktorí schovávame batohy za strom a ešte trochu posedávame v gazebe, až kým sa s pokrikom „Anino na hrad“ nezdvihnem. Po kľukatej ceste vylezieme k ďalšiemu gazebu tesne pod hradom. Toto gazebo vonia novotou a je odtiaľ pekný výhľad. Vylezieme na hrad. Je pekný, gotický, ostal z neho jeden múr a veža, ale veža je zachovaná a až do tretieho poschodia má zrenovované dvere. Na hrade sú chlapi, čo ho renovujú (ale práve nerenovujú a sú zalezení v unimobunke), chvíľu po nás dorazí ešte ďalšia partia. Nejaký čas sa kocháme, ale dosť tam fučí. Zlezieme ku gazebu s výhľadom, kde nefučí. Adam sa delí o rezne, Juraj o koláč. Posilnení zliezame k dolnému gazebu, tí, čo sme si tam nechali batohy, ich šťastne nachádzame a pokračujeme v obede.

Napapaní vyrážame, viac-menej po rovinke, sem-tam sa priblíži nejaká štekajúca civilizácia. Roman rozpráva, ako bolo na Discoveri a čo všetko tam na seminároch rozoberali, bavíme sa o slobodnej vôli a nevšimneme si odbočku. Pozeráme do mapy a hovoríme si, že to pôjde zbehnúť krížom cez les. Tak teda zbiehame krížom cez les, kopec je trochu ohubák smerom nadol, ale skutočne sa dostávame na cestu, na ktorú sa dostať potrebujeme. Prichádzame k predĺženiu širokorozchodnej železnice do Košíc, prechádzame ju pri výhybni Slančík, rozoberáme, kde vo svete majú aký rozchod. Tvrdím, že Rusi si zaviedli širší rozchod z vojenských dôvodov. (Keď si to teraz pri písaní overujem, tak zisťujem, že som tvrdil blbosť, aj keď vraj je to pomerne rozšírený mýtus...)

Značka sa pomerne vytrvalo drží asfaltky. Na kúsku z nej odbočí na lesné cesty, ktoré sú rozjazdené a mokré, ale potom sa opäť na asfalt vráti. Niekedy má síce sklony miznúť vpravo od cesty v doline, ale nechce sa nám strácať ťažko získanú výšku a radšej sa držíme asfaltu. Dorážame na Okrúhly vrch, kde mal ešte pred druhou svetovou vojnou lovecký zámoček gróf Štefan Forgáč, ktorý mal miesto veľmi rád a neďaleko sa nechal pochovať. Ale po zámočku už nezostalo nič. Interiér koncom vojny rozkradla Sovietska armáda, ktorá si tam zriadila väzenský láger, zámoček odvtedy chátral a v roku 1985 ho nechali nezmyselne vyhodiť do vzduchu. Aj hrobku pána grófa vylámali a zničili vandali a vykrádači hrobov (ešte v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch). Grófove pozostatky, ktoré sa ešte našli aj s pamätnou doskou boli v roku 2004 prenesené na cintorín v Ruskove.

Na Okrúhlom vrchu začína pršať. Najprv kropí len mierne, hovorím si, že dáždnik bude stačiť, ale keď vidím, že Tomimu, ktorý tiež dáždnikuje, pomaly vlhne batoh, balíme sa do pršiplášťa. A robíme dobre. Leje čím ďalej, tým viac. Volá Peťo, ale je mizerný signál a je mu zle rozumieť. Posielam mu SMS s detailami. Značka odbieha z asfaltky. Ideme síce cez mokrý les, ale jedná sa o významnú skratku, takže ju použijeme. Šťastne dorazíme opäť na cestu. Stmieva sa, prší a je zima. Dúfame, že nájdeme funkčné gazebo. V mape nejaké posedenie píšu, ale to, že tam bude prístrešok, vôbec nie je isté. Pomaly sa blížime k cieľu. Stretávame Peťa. Vraví, že nič také, ako studničku či gazebo nevidel. Vracia sa s nami. Podľa GPS prídeme na miesto. Tiež nevidíme studničku ani sedenie. Delíme sa na dve skupiny, jedna ide obhliadať vodu, druhá prípadný prístrešok. Za zákrutou odbočky z cesty nachádzame lesácku chatu. Chata je zamknutá, je pri nej sedenie, ale je dosť mokré. Našťastie je pri chate veranda. Maličká, ale suchá. Idem ohlásiť druhej polovičke, že noc sa nejako zvládne. Druhá polovička má ale menej povzbudivú správu - studnička nestudničkuje. S vodou sme na tom po celom dni dosť zle. Peťo ale doniesol štyri litre a tak nejako prežijeme.

Natlačíme sa do verandičky, rozmýšľame, ako zorganizujeme spanie. Adam s Majom sa hecnú a postavia štvormiestny stan. Tvrdia, že budú spať v stane a ešte tam zmestia aj batohy. Adam oslavuje osemnáste narodeniny a Roman ich mal pred dvoma dňami. Keďže sú vďaka tomu všetci účastníci vandra plnoletí, Adam vyťahuje z batohu ružového Huberta. Pripíjame im na zdravie. Varíme (my s Tomim hrachovú polievku, do ktorej si nakrájame klobásku), presúvame batohy do stanu a ukladáme sa spať. Tomiho tlačia boty a oblepuje si otlaky leukoplastom. Keďže knižku na čítanie zabúdam v batohu, rozprávam rozprávku a zlatej podkove, zlatom pere a zlatom vlase. V noci stále počuť nejakú vodu, ale zle sa rozoznáva, či je to primárny alebo sekundárny dážď alebo je to neďaleký potok. Do toho vrieskajú nejakí noční vtáci. (Tomi ráno spomína hymnu šifrovačky Tmou, kde „noční ptáci řvou“...) Noc je pomerne nepokojná. Vrtím sa a zaspím až nad ránom.

Utorok 8. 8. 2023 (17,2 km, niektorí len 15,6 km, prevýšenie +438 m)

Vstávame na budík o pol ôsmej. Je sychravo. Súkame sa zo spacákov a robíme predbežné balenie. Padne rozhodnutie, že raňajkovať budeme až v Dargovskom priesmyku, kde dúfame, že sa podarí doplniť vodu. Takže zbieram do randlíčka vodu, ktorá ešte zostala a varím čaj na zohriatie.

Podarí sa mi skvelý nález - kúsok za chatou nájdem funkčnú otvorenú latrínku. Je takmer dokonalá, dávame jej deväť bodov z desiatich. Ten jeden bod sme strhli za to, že sa nedá zamknúť. Ale radi využívame tento skvelý výdobytok civilizácie.

Chalani zložia stan, dobalíme sa a vyrážame. Už neprší. Do Dargovského priesmyku sú to nejaké tri kilometre dolu kopcom po asfalte. Prechádza cezeň frekventovaná cesta z Košíc do Sečoviec, je tam veľký pamätník bojov v druhej svetovej vojne spolu so sieňou bojovej slávy, tankom a delom a je tam otvorený bufet. Začíname bufetom. Majú tam aj jedlo, takže využívame výhody civilizácie. Dávame si s Tomim si kebab v tortile a hranolky, ostatní voľne kombinujú ponúkané pochutiny. Veľmi sympatická teta bufetárka nám dopúšťa vodu. Majo číta, ako sa v priesmyku cez druhú svetovú vojnu zasekol front a namiesto päťdňovej akcie sa nepohol dva mesiace, až kým odtiaľ Nemci neodišli kvôli tomu, že sa Sovietom podarilo preraziť v Poľsku a v Maďarsku. Padlo tam len na sovietskej strane okolo päťtisíc ľudí. Ja pridávam historku z Kechlibarovych Zabudnutých príbehov o tom, ako dvaja dedkovia ubránili Oslo pred nemeckou okupáciou na dosť dlhú dobu, aby nórska kráľovská rodina aj so štátnym pokladom stihli utiecť z krajiny. Keď sme napapaní, ideme obzrieť aj sieň bojovej slávy, ale otvárajú až poobede, cez dvere vidno len dve kancelárie, nejaký chlap tam upratuje a púšťa si k tomu ruské pesničky. Konštatujeme, že bojová sláva upadla.

Napapaní vyrážame ďalej po červenej cez kopce do Herlian. Doma som počítal, či stihneme gejzír v Herľanoch a vyšlo mi, že nie, ale zistilo sa, že som počítal blbo a gejzír by mal tryskať v stredu ráno. Okrem toho majú mať v Herľanoch pizzeriu, čo tiež znie lákavo. Majo si v bufete nechá palicu a vracia sa po ňu, ale kúsok od bufetu ju zlomí, ako si ňou kliesni cestu cez žihľavu. Občas vykukne slnko, ale potom sa zase schová, nad lesom leží riedka hmla, chalani spomínajú Blair Witch. Pomaly začíname stúpať na Lazy. Cesta je čím ďalej rozbahnenejšia, nedávno tadiaľ prešiel buldozér a potom do toho napršalo. Na jednom kúsku sa dá voliť, či ísť po ceste, alebo lesom, niektorí ideme tak, niektorí tak, ale o chvíľu sa zase stretneme. Zabahnenie sa stále zväčšuje. Tomimu začína dochádzať morálka. Jednak ho tlačia boty a stav nôh sa zhoršuje, jednak ten terén je pomerne nepríjemný a chodí sa zle, ani ťažký batoh tomu nepridáva. Ideme pomaly.

Majo, ktorý ide kúsok pred nami, volá, že „Aha, bomba!“. A skutočne, v stope po buldozéri leží niečo hrdzavé, čo skutočne pripomína bombu. Majo sa snaží zapnúť na mobile, aby fotka vedela uložiť GPS súradnice a robí fotodokumentáciu. O kúsok ďalej sa čakáme, Majo zistí, že súradnice sa neuložili a tak sa tam vracajú ešte raz s Adamom, opakujú pokus a miesto vyznačia drevami. Adam necháva Majovi svoj mobil s GPSkou.

Vylezieme na Lazy. Začína zase pršať. Majo volá policajtom, že sme našli niečo, čo vyzerá ako pamiatka po druhej svetovej, vravia mu, že zorganizujú pyrotechnikov, ale potrebujú, aby ich niekto počkal a ukázal im, že kde presne to je. Tak sa delíme. Majo zlieza do najbližšej civilizácie s rozumnou cestou čakať na policajtov (a musí sa tak vrátiť kus po modrej značke, k chate neďaleko od Bordy), ostatní pokračujeme ďalej v pôvodnom pláne. Sme dohodnutí, že sa vidíme v Herľanoch.

Z Lazov najprv vyrazíme zlým smerom, ale relatívne skoro na to prídeme, vrátime sa naspäť a vyrazíme správne. Pred nami je vrch Mošník, ktorý má na sebe letecký radar, ktorý vyzerá ako červený balón na stopke. Až k nemu ale nejdeme, lebo odbočujeme na modrú. Po hrebeni sa prepracujeme do sedla Mošník, v ktorom schádzame z červenej a zase sme na silne zabahnenej ceste. Prichádzame k chate pod sedlom Mošník a tam obedujeme.

Chata je neudržiavaná a nie je v najlepšom stave. Strechu má zatiaľ celú a v prípade núdze by sa v nej dalo v suchu prespať. Ale dvere nemá, vnútri sú nejaké tri polorozpadnuté postele bez matracov a celé to pomaly chátra. Sedíme na verande, posilňujeme sa, pomáham Tomimu s údržbou leukoplastov na nohách a čítam históriu tulipánovej investičnej bubliny v Holandsku.

Posilnení sa poberáme ďalej. Zvažujeme, či ísť po ceste alebo po značke. Mám sklony skôr sa prihovárať za značku, lebo tá cesta je fakt rozbahnená. Ale možno to nie je šťastná voľba. Adam by radšej šiel po ceste, ale nemá mobil s GPSkou a nevie, či je cesta dobre. Inak by po nej šiel.

Zo začiatku máme problém značku vôbec nájsť. Nie že by boli značky ďaleko od seba, ale vedú husto zarastenou lúkou s vysokou trávou, po ktorej nevyzerá, že by niekto vôbec niekedy chodil. Cez lúky sa vyškriabeme na lesnatý hrebeň. Cesta po hrebeni je chvíľu v pohode, ale nasleduje dosť drsný a dosť rozbahnený padák. Zostupujeme pomaly a nohy bolia. Adam sa vyhráža ťažkým ublížením na tele, ak zistí, že sa dalo ísť aj po ceste. Tesne pred koncom padáku sa zrúbem do blata. A keď vylezieme na cestu (na tú, ktorou sa dalo ísť), zistíme, že úsek, ktorý sme podľa mapy mali ísť dvadsaťosem minút, sme išli hodinu a pol. Adam našťastie nikoho neinzultuje. Možno nechce zbytočne míňať energiu.

Zvažujeme, čo robiť. Adam zistil, že v Herľanoch poskytujú ubytovanie za tridsať eur za dvojlôžkovú izbu. Sprcha a posteľ sú v našej situácii mocné lákadlá. Tomimu nohy neslúžia zvlášť dobre a tak navrhujeme spraviť rýchle komando, ktoré sa do Herlian dostane v rozumnom čase a zabezpečí všetko potrebné a my dvaja sa tam nejako časom dovlečieme. Komando vyráža, my vyrážame krátko po nich.

Dostávam dva telefonáty. Jeden od Jura, že o 21:17 ide zo zastávky Vyšná Kamenica rázcestie autobus, ktorým si vieme cestu o jeden a pol kilometra skrátiť, len ho treba stihnúť. Druhý od Peťa, že sa mu nechce hnať, že na nás počká pri gazebe pri značke a že nech sa podľa možnosti značky držíme. Značky sa až na drobné komplikácie držíme a Peťa nachádzame. Je tam pekné ohnisko a sedisko so studničkou. Pomaly sa zvečerieva. Volá Adam, že už sú v Herľanoch a že ubytovanie je zabezpečené.

Autobus naozaj chceme stihnúť. Tomi kašle na boľavé nohy, ide rýchlo napriek pľuzgierom. Peťo občas prispeje radou, ako obísť rozbahnené časti a dobre naviguje. Zotmie sa. Svietime si baterkami. Tomi v mobile sleduje, či máme čas príchodu na zastávku pred príchodom autobusu, v jednej chvíli je to úplne na tesno, ale nakoniec prídeme so sedemminútovým predstihom.

Zastávka je len značka zarazená pri ceste. Fotíme ju, pozeráme po hviezdach. Prichádza autobus a vezie nás do Herlian.

Z posledných síl dorážame k penziónu Gejzír, ale ten je zamknutý a nedá sa vojsť dnu. Voláme chalanom, že čo máme robiť, oni, že sú ešte v pizzerii, že máme ísť do kúpeľného domu Dargov a tam sa ubytovať. Ideme do kúpeľného domu, ujo si zapíše naše čísla občianskych preukazov, hovorí nám, že gejzír bude tryskať niekedy od šiestej do deviatej, pýta sa Peťa, kde sú Adamovské Kochanovce a dá nám kľúče. Cestou naspäť k penziónu Gejzír stretávame Maja aj zvyšok davu. Dostávame s Tomim veľkú pizzu, za ktorú sme veľmi vďační, Peťo dostáva malú pizzu. Chceme počuť klebety od Maja, ale súčasne chceme rýchlo zhodiť batohy, takže klebety počkajú na ráno. Osprchujeme sa, zjeme pol pizze, lebo viac nevládzeme a padneme do postele. Budík dávam na siedmu, lebo si hovorím, že skôr to gejzírovanie aj tak nezačne. Zaspím rýchlo, lebo som fakt desne unavený, ale zobudím sa okolo tretej v noci a potom mi už nejako nejde zaspať napriek tomu, že neležím na zemi na karimatke, ale v posteli.

Streda 9. 8. 2023 (21,3 km, prevýšenie +764 m)

Budíme sa s Tomim na budík o siedmej a z okna pozeráme, či už gejzír gejzil, ale vyzerá to, že ešte nie, lebo fontánka okolo je ešte suchá. Tomiho nohy a celková kondička vyzerajú byť v nie veľmi použiteľnom stave, takže ide domov. S láskou mu odovzdávam stan a nejaké špinavé veci na vypranie a beriem si od neho randlíček s lyžičkou a toaleťák. Gejzír začne tryskať o 7:40, naši vybiehajú obzerať ho zblízka, my sme ho už zblízka tryskať videli a tak si užívame komfort pozerať sa na tryskanie z okna.

Dobalievame a lezieme z izby do chodby. Majo rozpráva, ako to bolo s tými pyrotechnikmi. Dohodol sa s policajtmi, kde presne ich bude čakať, policajti, že vedia, kde to je, že tam mali chatu saleziáni. Došiel na miesto, začal si chystať obed, ale nestihol v tejto veci veľmi pokročiť, keď tu boli policajti. Pozreli si dokumentačné fotky, uznali, že s tým fakt treba niečo robiť a povedali, že pyrotechnici tu budú tak za hodinku. Majo sa v pokoji naobedoval. Došli pyrotechnici, nabúšení chlapi v terénnom aute, spýtali sa Maja, či sa tam tým autom dostanú. Majo, že hej. Keď sa ho ďalej vypytovali, že kde presne tá bomba je a dozvedeli sa, že na ceste, tak povedali, že ups, že by neradi prejsť po tom autom a nech dá Majo radšej vedieť dopredu. Po nejakých planých poplachoch nakoniec skutočne správne miesto našli. Chlapi sa na vec pozreli odborným okom a vyhlásili, že sa jedná o mínometný granát. Začali sa rýpať v zemi okolo, Majo radšej pozeral z úctivej vzdialenosti. Prišiel bližšie, až keď po čase chlapík granát vytiahol zo zeme a povedal niečo v zmysle „Fajn! Je zaistený!“. Chlapi vzali granát do auta a že Maja hodia niekam na autobus. Ale keď boli v civilizácii, tak sa ho spýtali „A kam to teda idete?“ a vzali ho až do Herlian. Bol tam z nás prvý a ešte stihol omšu.

Lúčime sa s Tomim. Ten má v Herľanoch kopu času, lebo prvý rozumný spoj mu ide až okolo obeda (a v Košiciach o tri minúty zmešká rýchlik, takže musí čakať na ďalší a domov príde až večer). Chalani dokupujú nejaké zásoby v obchode, k Peťovmu sklamaniu tam nemajú čerstvú zeleninu, iba mrazenú mrkvu. Vyriešime vzájomné finančné pohľadávky, Majo ide zaplatiť ubytovanie, ale nikto tam nie je. Vraví, že máme ísť dopredu, že počká a že nás potom dobehne. Vyrážame najprv kúpeľným chodníkom a potom kúsok po asfalte. Odbočíme na lúku, robíme nejaké drobné úpravy na výstroji a dobieha nás Majo. Začína sa stúpanie na hrebeň, ale je celkom rozumné. Cesta je oproti včerajšku o dva rády príjemnejšia. Relatívne rýchlo naberáme výšku. Peťo nachádza na ceste plyšové kuriatko na gumičke. Kuriatko je jemne zablatené, ale keď sa stlačí, tak robí pí-pí-pí. Peťo ho očistí a berie so sebou ako maskota.

Na rázcestí k Rankovským skalám zvažujeme, či pôjdeme na vyhliadku. Ale na značke píšu desať minút, tak usúdime, že to stojí za to. Ideme naľahko, Adam ostane strážiť batohy. Vyhliadka je pekná, ale dosť tam fučí a sme spotení, takže vyhliadame len chvíľočku. Majo si omylom zapne hlasovú navigáciu a mobil ho prekvapí hláškou: „O sto metrov odbočte vľavo.“

Na Vyžníku sa opäť pripájame na červenú značku, ktorá vedie po hrebeni. Konštatujeme, že to stúpanie bolelo menej, než sme čakali. Zvažujeme, či jesť rovno tam, alebo to potiahnuť až na Makovicu. Nakoniec usúdime, že Makovica je v polovici cesty a že je tam sedenie, takže ideme až tam.

Na Makovici stoja tri mohutné telekomunikačné veže. Roman konštatuje, že jedna z nich pôsobí vyložene post-apokalypticky. Sedíme a obedujeme. Varí sa paprikáš a žemľovka, čítame si k tomu o špiónovi menom Garbo (Španiel, ktorý počas druhej svetovej robil pre MI6 a dokázal vodiť za nos nemeckú rozviedku neuveriteľným spôsobom, až natoľko, že to dotiahol na vysoké štátne vyznamenanie od Nemcov aj od Britov. Detaily v Kechlibarovej knižke Zapomenuté příběhy 3.) a o histórii vikingského osídľovania Grónska a Vinlandu (Ameriky). Nejak popri tom nesledujeme čas a strávime tam príjemné dve hodinky. Vyrážame odtiaľ až o štvrtej.

Cez Menší vrch prechádzame na Lipovú. Za Lipovou je solídny padák. Malé stúpanie na Ordánky. Za Ordánkami je veľká lúka, krížom cez ňu vedie vedenie vysokého napätia. Adam tam stúpi do nejakej jamy, podvrtne si nohu a chvíľu kríva. Časom to ale rozchodí. Pod Zámutovom oddychujeme pri rampe. Krátko na to sa dostávame na asfaltku, na ktorej odbočíme z červenej značky a ktorá nás zavedie do osady Dubník, kde sú staré opálové bane.

Na asfaltke nás predbieha auto, pristaví sa pri nás a fešný šofér s peknou babou ako spolujazdkyňou sa nás pýta, či sa tade dostane do Červenice. Pozrieme mu mapu a nejako ho znavigujeme. Pripájame sa na modrú značku. Peťo mi hovorí, že „Aha, prameň!“ Pozerám, že kde. Zo stĺpu vedľa cesty tam visí hadica a z výšky asi dva a pol metra z nej tečie voda. Kúsok ďalej sa pokúšame čítať nápisy na pamätníku bývalej vlastníčky ťažiarskych práv v opálových baniach Emme Goldschmidtovej. (Goldschmidtovci spravovali bane dlho a priniesli regiónu prosperitu, pamätník stavali vďační zamestnanci.) Ale už je tma, nápisy sú už dosť staré a je to po nemecky. Pamätníku by rozhodne prospela ruka reštaurátora.

Prichádzame na Dubník (osadu, nie kopec). Stoja tu nejaké nové domky, na ohradenej lúke sa pasú dva kone. Prechádzame okolo starého banského domu, v ktorom som pred vyše tridsiatimi rokmi robil dva tábory. Dom chátra, má v streche veľkú dieru. Dobieha nás chlapík a pýta sa, čo by sme potrebovali. Hovoríme, že vodu a miesto na nocľah. Vraví, že s nocľahom nám nepomôže, že ten dom nie je bezpečný, ale že vodu si u neho môžeme nabrať. V stodole vedľa banského domčeka má ustajnený dobytok. Tiež je mu ľúto, že veľký dom chátra, spomína, že lesáci, ktorým oficiálne patrí, ho najprv nechceli predať a teraz tvrdia, že je určený na búranie. Púšťa nás dnu. Medzitým si spomenie, že dolu pri bani je nejaký stan a tam by sa spať dalo. Kohútik funguje, berieme vodu, Peťo ide zavolať aj ostatných, ktorí sú trochu vpredu. Adam berie vodu do desaťlitrového vaku. Je mi ľúto, že je to tu také schátrané.

Odoberáme sa k vstupu do opálových baní. Hovoríme si, že buď niečo nájdeme tam, alebo sú kúsok povyše nejaké štôlne - kutačky, v ktorých by mohlo nepršať. Zbehneme po modrej k bani. Majo pomáha Adamovi s vakom na vodu. Areál pri bani je vynovený. Odkedy som tam bol pred nejakými dvomi rokmi s rodinou, pribudla správna budova s kaviarničkou v prízemí a vonkajšie stoly s lavicami, zastrešené napnutou stanovou plachtou - to je ten stan, čo spomínal pán v Dubníku. Miestni sa evidentne starajú a rozbiehajú biznis. Stoly pod plachtou nám na nocľah prídu ideálne.

Varím štipľavý vifon. Je naozaj mocný. Málokto nájde odvahu okoštovať. Tuším iba Peťo a Majo. Usudzujem, že ešte niečo by to chcelo, poteším sa, že už je pred nami len jedna večera a teda mám jeden vifon navyše a varím aj ten. Ten je obyčajný, takže koštujú viacerí a intenzívnejšie. Peťo zase varí nejakú dobrú zeleninovú polievku so zázvorom.

Adam zisťuje, že vo vlaku, ktorým chceme ísť naspäť, je šesť nevypredaných miesteniek pohromade už len na jednom mieste. Správne usúdi, že je najvyšší čas investovať a kupuje nám miestenky. Roman si kupuje lístok, optimalizuje na maximálnu dĺžku bezplatnej trasy a vyjde mu to tak, že úsek Prešov - Bratislava rozkúskuje až na štyri lístky. Ukladáme sa, niektorí na stoly, niektorí na zem. Ja na zem. Na zemi je ostrá kameninová drť, ktorá mi do rána miestami poprepichuje karimatku, ale spím ako bábätko až do rána. Za mňa najlepšia noc vandra.

Štvrtok 10. 8. 2023 (15,3 km, prevýšenie +802 m)

Prvý vstup do bane je o deviatej, kaviarničku majú otvoriť o ôsmej, takže vstávame o siedmej, aby sme všetko stihli. V kaviarničke sa tešíme hlavne na záchod, ale ani čajíkom by sme nepohrdli. S otváraním o ôsmej sa však nejak neponáhľajú a tak si varíme vlastný. Nakoniec otvoria nie veľmi dlho pred vstupom, aby stihli predať lístky. Za vstup chcú dvanásť eur. Záchod obsadí Juro, viacerí nestíhame. Ale nevadí, vydržíme.

Na vstup sa zvoláva klopačkou, nafasujeme prilby a ideme do bane. Sprevádza nás sympatická baba. Adam to skôr nestihol a tak si v bani čistí zuby. Má z toho krásne selfie. Trasu oproti tej spred dvoch rokov o niečo predĺžili, bane sú parádne. Dá sa zaplatiť aj predĺžená trasa, stojí to šesťdesiat eur a treba na ňu aspoň štyroch ľudí. Kdesi vo vnútri je jedna chodba nazývaná alunogénka, v ktorej sa na stene zrážajú minerály a je to najteplejšie miesto bane. (Kedysi dávno ma tam zobrali kamaráti.) Pýtam sa sprievodkyne, že či tam berú tých na predĺženej trase, ale vraj nie a že aj ju tam zobrali len včera. Ukazuje nám fotky pekných vecí, čo sa tam zrážajú na stenách. (Mimo iného aj plesnivého mŕtveho netopiera visiaceho zo stropu. Ten tam pred tými tridsiatimi rokmi ešte nebol.)

Vylezieme z bane, sprievodkyňa nám robí fotku. Využívame záchod, vybehneme nad baňu pozrieť ďalšie zaslepené vchody. Pamätal som si, že sú tam dve dlhšie kutačky, do ktorých sa dá vliezť a nie sú zamurované, ale nenájdeme ich. Majo vybieha ešte o kúsok vyššie po náučnom chodníku a nájde ich, ale nemá baterku, takže do nich nelezie a my už medzičasom odídeme. Ešte si v kaviarničke dáme čokoládu, poklebetíme trochu s ľuďmi, čo sa o baňu starajú (Dozviem sa, že chcú na štôlni Viliam obnoviť vežu a že jeden dávny kamarát začal aktívne chľastať. Toho druhého je mi ľúto.) milá obsluha nám doplní vodu a okolo jedenástej vyrážame.

Najprv sa kus vraciame po modrej, aj keď samotnú osadu obídeme skratkou. Modrá sa odpojí z asfaltky a tiež je celkom rozbahnená, aj keď nie až tak zle, ako cesty pred dvomi dňami. Vystúpame na rázcestie Za Dubníkom, kde sa zase pripájame na červenú. Na samotný kopec Dubník nejdeme, aj keď sa na ňom nachádza najvyššia stavba na Slovensku - Dubnícky vysielač má 318 metrov.

Kúsok pred Grimovym lazom nachádzam velikánsky suchohríb, len troška obžratý od slimáčikov a ujímam sa ho, lebo mi príde, že by sa hodil do dnešnej finálnej večere. Neviem ho ale rozumne pripevniť k batohu. Peťo mi požičiava plátenú tašku, hríb ukladám do nej a tašku k batohu priväzujem.

Na Grimovom laze stretávame domorodca, ktorý nám odporúča, aby sme nevynechávali kopec Šimonka, ktorý síce neleží na červenej značke, ale so svojimi 1092 metrami nadmorskej výšky je najvyšším kopcom Slanských vrchov, je odtiaľ pekný výhľad a dá sa z neho zbehnúť po neznačenej ceste a vrátiť sa na červenú o kus ďalej. Hovoríme si, že keď je teda najvyšší, tak by sa nám patrilo vytrepať sa tam. Iba Juro sa tvári, že mu už nohy neslúžia a že to radšej nebude hrotiť, pôjde ďalej po červenej a počká nás na Hermanovskom hrebeni.

Stúpame teda po žltej. A celkom sa oplatí. Výhľad je fakt pekný, je to sympatické miesto. Dokonca tá cesta smerom dole značená je, aj keď ju na začiatku chvíľu hľadáme a je to dosť ohubák.

Skotúľame sa na červenú a postupujeme ďalej. Peťova taška sa mi oplieskava o batoh, hríb je čím ďalej, tým viac otlčenejší a taška čím ďalej, tým viac špinavšia a mokrejšia. Tak sa Adam s Peťom pokúšajú spáchať mi na batohu nejakú inžinierčinu. So striedavým úspechom. Nakoniec je rozhodnuté, že hríb večera nedožije a musí byť zjedený ešte na obed. Pred Hermanovským hrebeňom trošku blúdime.

Prichádzame na Hermanovský hrebeň, kde sme sa mali stretnúť s Jurom a Juro tam nie je. Jemne prepadám panike, či niekde nezablúdil, idem pozrieť, či nevolal a zisťujem, že mám mobil od rána v leteckom režime. Tak vystúpim z lietadla, skúšam mu zavolať a dvihne mi to. Vraví, že išiel nejak drsne a je pri nejakom rázcestníku a že nás čaká. Signál je mizerný a tak prepíname na SMSky. Juro píše, že je na Červenej skale. Najbližší rázcestník na mape je Červená mláka, tak sa ho pýtam, že či mláka. A on, že nie, že skala. Hovoríme si, že kto vie, kde ten je, Červená skala existuje niekde nad Ruskou Novou Vsou, kde máme zajtra končiť, ale tam žiadna značka nevedie. Ale usúdime, že aj tak nič iné nenarobíme a že ďalší hríbik je blízko, tak tam prejdeme. Jura nachádzame. A bola to Červená mláka.

Varíme. Rozmýšľame, ako upraviť hríb. Vyťahujem bravčové vo vlastnej šťave, v ktorom je dosť masti. Peťo venuje cibuľku, pokúšame sa ju osmažiť. Juro čistí a kúskuje hríb, ja ho ďalej kúskujem lyžicou. Keď sa to trošku podusí, prispeje do toho Roman hovädzím gulášom v konzerve a Juro do toho nakrája pol klobásy. Je to samé mäso a je to veľká dobrota. Mám prebytok kaizeriek a tak distribuujem. Je mi ľúto iba to, že prebytok mäsa Peťa odradí, takže som mu zasvinil tašku, zožrali sme mu poslednú cibuľku a nakoniec z toho nič nemal.

Napapaní a oddýchnutí vyrážame do hlavného stúpania dnešného dňa - na Čiernu horu. Tešíme sa na čiernohorské rezne a na pivo a stúpame celkom prudko. Vpravo od nás sú dva pralesy. Jeden sa volá Adamovo peklo a tak to desné stúpanie zvaľujeme na Adama. Kúsok pred Čiernou horou sú dve vyhliadky. Predo mnou sú Majo, Peťo a Adam, ktorí odbočku k prvej odignorujú, ale mne to nedá a idem skúsiť, či to stojí za to. Idem vychodeným chodníkom a začínam podozrivo klesať, tak vyťahujem mapu v mobile a zistím, že už som to prešiel. Keď sa vraciam, stretám Romana s Jurom, pýtajú sa, či už idem naspäť. Vravím, že nie, že to ešte len hľadám, Juro sa obzrie a tam vyhliadka. Je to skalka, na ktorú sa dá pekne vyliezť, ale výhľadu bránia stromy, takže samotný výhľad nič moc. Zvyšok davu nachádzame pri odbočke k druhému výhľadu, to, čo o ňom vravia, pripomína našu skúsenosť, len Peťo tam vraj našiel dve čučoriedky.

Prichádzame na Čiernu horu, čo je dnes už druhý kopec s výškou cez tisíc metrov. Je tam teplomer, ukazuje jedenásť stupňov a je tam smerovník polepený nálepkami rôznych turistických párt. (Medzi inými nachádzame obľúbenú nálepku party „Kult mrazeného koňa“, ktorú sme už videli predtým. Okrem nápisu je na nej kôň zamrznutý v kocke ľadu.) Čiernohorské rezne ani pivo Čierna hora tam však nie sú, z čoho sme sklamaní.

Kúsok za Čiernou horou je Zbojnícka skala. Jedna skala je hneď pri ceste, po nej je menšie údolíčko, v ktorom sú buď zvyšky domu, alebo záhrabové protisnehové stienky a za ním je druhá skupina skál. Odtiaľ je pre zmenu výhľad parádny. Jedna zo skál je kompletne obrastená machom. Je tam pekne.

Prechádzame na Lysú (celkom smiešne stúpanie) a okolo Šarišského Moai. Moai je hlbšie v doline v lese, takže ho naživo nevidíme, ale pri chodníku sú fotky a tá skala fakt pripomína Moai z Veľkonočného ostrova. Blížime sa k miestu nocľahu a dúfame, že prameň, ktorý kreslia na mape, bude funkčný, pretože vody nemáme veľa. Stráviť túto noc bez vody by bolo ešte náročnejšie, než prvú noc a nemohli by sme vyvárať.

Šťastne dorážame do Hanušovského sedla a odbočujeme na modrú. Kúsok poniže nachádzame prameň, ohnisko, stôl s lavicami, nachystané drevo a teplomer. Teplomer ukazuje jedenásť stupňov. Globálne otepľovanie to lokálne fláka. Prameň je výdatný a skvelý. Celkom nám odľahne. Nejakých sto metrov ďalej je senník. Najprv ho idú obzrieť Majo s Romanom, potom ja s Peťom. Senník má priestor pod strechou. Podľa fotiek tam kedysi bol rebrík, ale už nie je. Zato sú tam dva balíky sena, z ktorých sa dá vyliezť pod strechu. Peťo mi pomôže vyliezť hore (holt starnem) a upraceme klincové dosky, ktoré sú tam voľne rozhodené. Cestou naspäť vezmeme v lese nejaké drevo na oheň.

Majo už rozkladá oheň. S prispením suchého raždia, čo nalámal Peťo, sa mu to podarí. Varíme poslednú večeru vandra. Ja robím paradajkovú Carpathiu (aj keď bez metličky), delím sa najmä s Jurom. Adam robí žemľovku a ryžový nákyp, oboje je dobrota. Roman a Adam robia tri cesnačky s krutónmi, Majo fazuľu a Peťo zase vyvára nejakú zeleninovú dobrotu vo forme polievky. Zaklincuje to tradičná pixla ananásového kompótu a dvojo Toblerone od Adama. Nebíčko v papuľke.

Presúvame sa k senníku. Lezieme hore, tentokrát mi pomáha Majo. Ťahám hore batohy, ktoré mi podávajú. Piati ostávame hore, Peťo sa ale tvári, že je tam moc prachu, že tam len nechá batoh a že on radšej pôjde von. Rozmýšľam, či si ľahnúť priečne na dosky (podlaha nie je veľmi rovná), alebo rovnobežne s nimi (podlaha sa tak trochu zvažuje). Nakoniec zvolím priečny variant. Keď sa ktokoľvek prudšie pohne, celý senník sa kýva. Tajne dúfam, že nás všetkých unesie a v noci sa náhle nerozpadne. Prerušovane ale spím až do rána. Senník nás udrží.

Piatok 11. 8. 2023 (9 km, prevýšenie +359 m)

Autobus z Ruskej Novej Vsi nám ide o jednej, je to tam asi tri a štvrť hodiny značkového času, takže vstávame o pol siedmej, aby sme o pol deviatej stihli vyraziť a mali aj nejakú časovú rezervu. Po priečnom spaní na hrboľatých doskách mám chrbticu trikrát esovito prehnutú. Navyše sa musím najprv zbaliť a až potom vycikať, lebo sa mi nechce opäť sa náročne liepať na povalu senníka. Balím sa rýchlo.

Vychádzame k prameňu, kde raňajkujeme a varíme veľa čajíčku. Teplomer stále ukazuje jedenásť stupňov. Začíname si myslieť, že to tam majú nastavené nastálo. Do určeného času vyrážame.

Hneď na ráno nás čaká stúpanie na Tri chotáre - posledný kopec po ceste, ktorý má cez tisíc metrov. Ešte máme silu a už sme v podstate zvyknutí, takže to vybehneme bez vážnejších problémov. Kúsok pred Javorníckou Poľanou stretávame v protismere štyroch ľudí s batohmi - troch chalanov a jednu babu. Zvažujeme, či je to nejaká DofE výprava. Neskôr sa z vrcholovej knižky dozvedáme, že idú celé Slanské vrchy v protismere. Takže možno sú to len podobní cvoci, ako my.

Celkovo sme v týchto kopcoch stretli málo turistov. Aj s týmito štyrmi dokopy osem. Na Javorníckej Poľane je pekná búdka na sedenie, aj samotná lúka je pekná. Len lesáci úplne doprostred, krížom cez turistický chodník zložili vyťažené drevo. Zostupujeme k chate Fricka, ktorá má pri sebe v mape nakreslenú posteľ, ale chata je zamknutá, prespať by sa v prípade dažďa dalo zase tak maximálne na verande. Našťastie posledné tri dni už nepršalo.

Vyrážame na posledné väčšie stúpanie vandra, na kopec Nad Remetovou. Stúpanie vedie po úzkom hrebeni. Roman konštatuje, že takéto stúpania miluje, že terén klesá dozadu, doprava aj doľava, ale my musíme ísť tým jediným smerom, ktorým je to do kopca. Hore je celkom pekný výhľad. Kocháme sa, Adam núka brusnice, Juro nám zdrhne a nevšimneme si to. O nejaký čas ho ale dobehneme.

Prechádzame okolo ďalšej zamknutej chaty Sova. Je pri nej dobrý funkčný prameň. Pozvoľna klesáme až k Zbojníckemu hradu zvanému tiež Soľnohrad. Čudujeme sa, ako sme sa dostali do Salzburgu. Adama prepadla veľká životná potreba, takže nezastavuje a ponáhľa sa do dediny, my ostatní zhadzujeme batohy a niektorí ideme pozrieť hrad. Hrad je menší, aktívne sa na ňom pracuje, je tam dosť výletníkov z Prešova a je z neho spektakulárny výhľad. Vidieť odtiaľ do Maďarska aj do Poľska, niekto miestny spomína, že za dobrého počasia sa dajú vidieť aj kopce v Rumunsku. (Po pohľade do mapy mám sklony tomu neveriť.) Partia vedľa sa baví, kam by doletelo frisbee, keby ho odtiaľ hodili. Hovoríme, že tá ďalšia fáza - opäť to frisbee nájsť, by bola tiež zaujímavá terénna hra. Pri odchode stretáme pána, ktorý sa pýta, odkiaľ dnes ideme, kedy sme vyrazili a ako sa nám išlo. Vysvitne, že je na danom úseku značkárom. Trochu ohovárame modrú značku z utorka, ale to je mimo rajónu ich partie. Dnešnú značku veľmi chválime, naozaj sa išlo dobre. Ujo rozpráva, že s partiou chodia na púť do Gaboltova, že kedysi robili päťdesiat kilometrov na jeden záťah, ale že dnes v polovici prespia a že vymysleli vylepšenie trasy, aby sa vyhli dlhému úseku na asfalte. Volá nás na kávu, ale musíme odmietnuť, lebo stíhame autobus.

Po náučnom chodníku zbiehame do Ruskej Novej Vsi. Pri vodárni čítame ceduľu, kde píšu o tom, že Ruská Nová Ves bola prvá obec v okrese, ktorá mala vodovod, že to bol nápad miestneho učiteľa, ktorý ním proti sebe popudil väčšinu dediny. Ale pár ľudí sa našlo, učiteľ zohnal sponzorov, výkopové práce spravili svojpomocne, aj vodáreň postavili. A keď ostatní miestni naživo videli, aký je to super vynález, radi sa popripájali.

Na zastávke nachádzame Adama, ktorý už stihol všetko podstatné a zvlášť v dobrom spomína na tety v Jednote, ktoré mu jednak umožnili vstup do dôležitej miestnosti, jednak mu predali nanuky. Do Ruskej Novej Vsi chodí MHDčka z Prešova. Kupujeme si SMS lístky, lebo vyjdú lacnejšie. Kým čakáme na autobus, rozčítam zabudnutý príbeh o neúspešnej výprave conquistadora Hernanda del Sota do južnej časti severnej Ameriky.

Vezieme sa do Prešova a tešíme sa, že autobus chodí namiesto nás. Spomíname na kolegyňu Denisku, ktorú by sme radi vidieť, ale nestíhame to, lebo býva kus od stanice a preháňať po meste ju nechceme, lebo o tomto čase už by mala byť naozaj veľmi tehotná a vtedy je ľuďom lepšie, keď sedia doma. Prichádzame ku stanici, presunieme sa do staničnej haly a kupujeme lístky. Máme asi hodinu čas, tak sa ideme zreštaurovať do reštaurácie pri autobuske. V menu majú vyprážaný syr s hranolkami. Väčšina kofoluje (kofola je nejaká alternatívna), s Adamom si dávame pivo. Polievka, ktorú propagujú ako cesnakovú, je hustá zemiaková, cesnaku tam veľa nie je, ale je to dobrota. Za celý obed aj s pivom platím šesť osemdesiat. No nekúp to.

Cestou z reštaurácie na stanicu sa ešte zastavíme na zmrzline. Tvrdia o nej, že je balkánska, dávame jej tak sedem hviezdičiek z desiatich. Vraciame sa na stanicu, tipujeme, na ktoré nástupište nám pristavia vlak, čítame ďalej de Sota. Nástupište nám napíšu, vo vláčiku je miesta dosť, vyhodíme batohy na police a čítame ďalej.

Keď obatohovaní vystupujeme v Kysaku, prihovorí sa nám pri dverách sediaca tetuška a povie „Dobre sa na vás pozerá. Sú ešte na Slovensku chlapi!“ Taký kompliment sme ešte nedostali.

V Kysaku máme nejakých dvadsať minút. Dávame si v krčme malý birrel, tete krčmárke to strašne pení, tak nám to čapuje do pollitrákov a k trom deci birrelu dostávame ešte dve deci peny. Príde rýchlik, nastupujeme a nájdeme si miesta. Vo vagóne je hic, ale príde sprievodkyňa, poľutuje nás a zapne klímu. Peťovi sa nepodarí na prvý pokus ukázať zo svojich štyroch lístkov ten pravý, ale na druhýkrát sa trafí. Dočítame de Sota, prečítame ešte, na čom zakapal sovietsky lunárny program (hlavne na tom, že im umrel Koroľov a že im vybuchovali rakety) a tipujeme, aké budeme mať v Bratislave meškanie. (Nakoniec to bola zhruba polhodina.) Potom skrátka cestujeme, ani karty nehráme, lebo sme unavení, Adam si vykladá pasians. Peťo vystupuje v Trenčíne, Juro v Trnave a zvyšní štyria sa doterigáme až do Bratislavy. Zuzka ma čaká pod schodmi a dovezie ma domov.

Epilóg

Nebol to úplne ľahký vander. Ale pekný a s ľuďmi, s ktorými by som šiel znovu. Snáď ešte na rok budem vládať.

Plodina vandra: Trochu černíc, huba a dve čučoriedky
Spolu sme prešli: 80,2 km
Celkovo sme nastúpali: 2968 m

Všetky možné fotky